S darom poznania treba rozvíjať i dar nábožnosti
Streda 1. adv. týž. - homília Mons. Stanislava Stolárika v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (6. 12. 2023 v priamom prenose do Rádia Lumen)
Kto by sa netešil na dnešný deň svätého Mikuláša, najmä na ranné prekvapenie v topánkach, či kdesi inde? Je to iste veľmi milé, ale môže byť aj smutné pre tých, ktorým sa nedostalo ani malej pozornosti, lebo veľakrát aj takzvaná maličkosť vykúzli veľkú radosť. Čo dokáže maličkosť, nepatrnosť v Božích rukách, v Božom pláne, o tom hovoria evanjeliá. Keď čítame opis o narodení malého, ničím sa nelíšiaceho dieťaťa od iných, v Betleheme, málokto tuší ‒ okrem tých, ktorí prišli vo viere sa mu pokloniť ‒ pastieri a králi ‒ že z neho vyrastie náš veľký kráľ, Vykupiteľ všetkých ľudí.
Začnime dnešným evanjeliom (porov. Mt 15,29-37). Pred Ježišom je veľký zástup ľudí, ktorí ho tri dni počúvajú ‒ ako hovorí evanjelium. Ak ich chce nasýtiť, má k dispozícii len sedem chlebov a zopár rybiek. Prakticky v rukách nemá nič. Je tam veľký zástup a predovšetkým aj chorých, kde Ježiš môže preukázať svoju božskú moc a mnohým je prinavrátené zdravie. Už tým sú mnohí nielen prekvapení, ale aj zaskočení. Teraz, keď je treba nasýtiť veľa ľudí, hoci k dispozícii je len sedem chlebov a pár rybiek, Ježiš dokáže aj to. Jednoducho aj takzvaná „maličkosť“ v Božích rukách, čo veľkého dokáže priniesť do života ľudí. Akú dôveru nám treba mať, že Boh aj z nepatrnosti dokáže „vykresať“ veľké veci.
Možno to prirovnať so situáciou v rodinách, keď vám – mamám možno pred Vianocami budú „pomáhať“ vaše malé deti s varením, pečením. Nie? A najmä s vylizovaním hrncov pri pečení... a potom sa pochválite – tie koláče sme spolu piekli! Aké budú deti hrdé, keď toto začujú. A možnože viac toho „pokazili“, ako dobre urobili. Už si však naberajú návyky, ale zároveň to „malé“, ste vy ako rodičia dokázali dotiahnuť do vydareného konca. A čo potom Boh? Preto, keď sme v tomto roku hovorili o daroch Ducha Svätého, hovorili sme práve v tomto duchu, čo cez nepatrné úkony vyslúženia sviatosti krstu a birmovania ‒ poliatie vodou, pomazanie krizmou ‒ môže Boh konať v nás a cez nás ‒ obdivuhodné veci a realizovať svoj plán. Ale tomu musíme veriť! K spolupráci na tomto vznešenom diele pozval nás ľudí, rodičov, krstných rodičov, o ktorých sme hovorili zvlášť v júni, ale aj birmovných rodičov, o ktorých si povieme dnes, keď sa dívame na celú Božiu ponuku voči nám pod zorným uhlom dvoch darov Ducha Svätého. Daru poznania a ďakujme, že nám bolo možné poznať dôležité účinkovanie Ducha Svätého, ale zároveň aj pod zorným uhlom daru nábožnosti, že vo viere a nábožnosti, teda aj v modlitbe a otvorenosti pred Pánom to všetko, čo sme poznali aj v priebehu tohoto roka, ale aj pri iných príležitostiach získavania vedomostí o našej viere, o Pánu Bohu, že to všetko prijímame a premieňame na svoj duchovný úžitok v spolupráci s milosťou Božou. Lebo jedno i druhé je dôležité.
Vysvetlím to asi tak ‒ veľakrát, keď sa hlásia birmovanci na birmovku a povie sa, že je potrebný čas prípravy možno jeden a pol ‒ dva roky, niektorí sú zaskočení a povedia: vari, my sa nedokážeme naučiť ten katechizmus raz-dva? Ale dokážete, nikto nepochybuje o vašej šikovnosti a možno o tom, že ste schopní rozvinúť dar poznania. Ale aby ste boli vtiahnutí viac do života viery a rozvíjali dar nábožnosti, to sa nedá len tak. Tekvica raz-dva dozreje, ale dub rastie dlho. To je neporovnateľná sila! Tak aj tí, ktorí sa po birmovke vytratili z kostolov, mohli mať všetko naučené, mohli všetko poznať, ale svojím odchodom vlastne potvrdzujú, že získané poznanie je pre nich zbytočné. Oni ho nepovažujú za dôležité pre svoj život. Neprehĺbili, nerozvinuli dar nábožnosti v sebe samých. Možno sa tak nestalo, pretože im v tom nepomohli birmovní rodičia, teda aj birmovní rodičia, okrem vlastných rodičov, lebo od chvíle birmovania sa vlastne vytvára aj duchovné príbuzenstvo s birmovnými rodičmi, ak predtým tí istí neboli aj krstnými rodičmi, o ktorých sme hovorili, ako som spomenul, v júni.
Birmovný rodič by mal byť naozaj človek, ktorý sám je príkladom pre svojho birmovanca a potom mu pomáha v raste života jeho viery. Cirkevné právo jasne hovorí, že birmovný rodič by nemal byť len na to, aby sa prezentoval darčekom pri birmovke, pri meninách, pri narodeninách alebo dnes na Mikuláša, potom na Vianoce. Nie! Birmovný rodič má veľmi dôležitú a zodpovednú úlohu! Tým, keď kladie pravú ruku na plece birmovanca, berie ho pod svoju ochranu. To je symbol, znak, že ho bude sprevádzať, že bude nad ním bdieť aj naďalej. Samozrejme, že v okolnostiach, kde nie je možnosť takéhoto vedenia, nech birmovný rodič cíti, že ak nemá dosah na svojho birmovného syna alebo dcéru, tak tam už nie je treba podať len jednu ruku na pomoc, ale spojiť dve ruky v modlitbe a modliť sa do konca života za svojho birmovného syna alebo dcéru. Teda byť birmovným rodičom nie je len nejaký čestný titul, to je povolanie! V prvom rade sa jedná o svedectvo živej viery, ktorá je tak veľmi potrebná. Teda birmovný rodič ako svedok živej viery bude v prvom rade pre birmovanca príkladom ako praktizovať vieru. Tak mu pomáha spoznávať prijaté dary Ducha Svätého, o ktorých sme hovorili v priebehu tohoto roka. Môžeme sa k tomu všetkému vrátiť, pretože tieto katechézy máme zavesené na našej webovej stránke. Teda spoznávať dary Ducha Svätého a využívať ich pre svoje dobro, ale aj pre dobro iných.
Dnes, keď teda hovoríme bližšie o potrebnej, ba nutnej spolupráci s Duchom Svätým, zaoberáme sa darmi poznania a nábožnosti, pretože tie dary, ktoré dostávame pri prijímaní sviatostí nás pozývajú k spolupráci! Ďakujme za dar poznania, ktorý sa dostal svätému Jánovi Vianneymu, ktorý v rámci tohoto poznania napísal: „Keby sa zatratených spýtali: Prečo ste v pekle? Odpovedali by: Pretože sme sa vzpierali Duchu Svätému. A keby sa svätých opýtali: Prečo ste v nebi? Odpovedali by: Pretože sme počúvali Ducha Svätého. Naozaj počujeme veľmi vážne varovanie: „neuhášajte ducha...“ (porov. 1 Sol 5,19). Neuhášajte Ducha Svätého, ale rozdúchavajte plameň, ktorým nás „zapaľuje“. V rámci daru poznania prichádzajú mnohé vnuknutia ako prežívať svoj život, aby nám neunikla večnosť. Kto to nepočúva, nech si znova pripomenie slová svätého Jána Vianneyho, keď hovorí o závere života. Či bude šťastný alebo nešťastný, záleží od toho, či počúvame Ducha Svätého. Lebo od Boha prichádza inšpirácia, tieto pohnútky a myšlienky. Boh nás vedie k tomu, aby sme dobre a správne mysleli. Vďaka tomuto daru spoznávame aj pravú hodnotu nášho života. Preto človek by mal neustále túžiť po prehlbovaní poznania. Je však treba s ľútosťou konštatovať, že záujem o poznávanie Boha, Božích vecí, náuky viery ‒ tento záujem veľmi poklesol a znížil sa veľakrát len na nejaké senzácie, možno horoskopy alebo niečo podobné.
V Jánovom evanjeliu, ak chceme hovoriť o večnom živote, je napísané jasne: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3). Mnohí z cirkevných učiteľov, svätcov, boli veľmi vzdelaní ľudia, ale napríklad svätá Terezka Ježiškova, hoci nebola veľmi študovaná, predsa je vyhlásená za učiteľku Cirkvi. Práve pre rozvinutie daru Ducha Svätého ‒ daru poznania a daru nábožnosti. Koľkých máme krásnych, jednoduchých ľudí, ktorí možno majú len to najzákladnejšie, najjednoduchšie vzdelanie a koľkou krásou múdrosti života nás dokážu osloviť! Nežnosťou, jemnosťou, múdrosťou,... srdcom nás dokážu osloviť a dokážu nám veľakrát aj poradiť, čo je v danej chvíli pre nás dôležité; dokážu to rozpoznať. Máme tu neďaleko kostolík svätého Františka Xaverského. 3. decembra sme mohli sláviť odpustovú slávnosť. Po starom je tu v Rožňave nazývaný „študentský kostol“, pretože študenti z neďalekého ‒ predtým jezuitského, neskôr premonštrátskeho ‒gymnázia (teraz je to štátne gymnázium), tam chodievali pravidelne na svätú omšu. Keď svätý Ignác posielal na misie do Indie dvoch misionárov, jeden z nich ochorel. Vtedy „padol lós“ na Františka. Potom ochorel aj druhý, a tak František išiel sám. Stal sa jedným z najväčších misionárov vôbec. Ale aj v Ignácovi aká musela byť otvorenosť voči pôsobeniu Ducha Svätého, koľko v rámci daru nábožnosti aj premodlil toto rozhodnutie, aby „padol lós“ práve na Františka Xaverského.
Ale s darom poznania nech ide aj dar nábožnosti. Keď niekto vezme do rúk svätý ruženec a ostatní začnú okolo neho šíriť posmešky, to nie je prejav nábožnosti. Záleží na každom, či prežíva dar nábožnosti, či si je vedomý sily modlitby. Alebo kto sa väčšmi zahĺbi do čítania Svätého písma, evanjelií, môže niekedy znášať narážky: „No, ty si taký zadubenec, zaostalý, veď evanjelium už predsa dávno zostarlo!“ Svätý Otec František nám odkazuje: „Nie evanjelium nezostarlo, zostarli sme my!“ A prečo sme my zostarli? Nuž preto, lebo starší človek sa väčšinou nedokáže tak rýchlo meniť a prispôsobovať ako mladý, ktorý je dynamický a skôr pripravený na premeny. Preto sa teším aj zo stretnutia s mladými z našej diecézy v Cinobani pred niekoľkými dňami (25.11. 2023), kde im bolo možné povedať, aby rástli, aby sa nebáli byť aj nábožní a vydávali svedectvo o svojej viere. Pretože možno aj teraz pred Vianocami, ale iste pred voľbami koľkí politici vystupujú, prezentujú sa, akí sú odrazu veriaci! Vždy základná otázka je: Ako ovplyvňuje viera tvoj život? Chodíš do kostola? Žiješ poriadne v manželstve? Vedieš deti k Bohu? Potom sa postav pred kamery a povedz, že si bol na birmovke alebo že si veriaci. Lebo keď viera neovplyvňuje tvoj život, hlásiť sa k viere je veľmi pochybné. A to je dosť silné kritérium.
Samozrejme, že aj v rámci nábožnosti môžeme prežívať dnešný sviatok svätého Mikuláša; veď hovorím, kto sa naň netešil. Ale Mikuláš, to nie je nejaký „senilný dedko“. Možno viete, možno nie,, že svätý Mikuláš sa zjavil aj neďaleko Sabinova, v Ľutine, kde je dnes veľká mariánska bazilika. 19. augusta 1851 sa podľa Juliánskeho kalendára, slávil Sviatok Premenenia Pána. V tento deň Zuzana Feketeová s troma deťmi išla do lesa zbierať huby. Vtedy sa jej zjavil vznešený biskup s prísnym pohľadom, pozrel na túto preľaknutú ženu a karhajúcimi slovami jej povedal: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v chráme, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“ Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, ja viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať k obedu na stôl.“ Svätec pokračoval: „Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno; preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a namiesto chvál svojimi ústami uráža veľakrát Boha.“ Teda svätý Mikuláš napomenul túto jednoduchú ženu, ktorá mala starosť, čo dať deťom jesť. Zjavil sa jej aj inokedy, dal jej do ruky ikonu Matky Božej, aby tam bola postavená kaplnka a ako som spomenul, dnes je tam nádherná bazilika. Akoby nás svätý Mikuláš aj dnes chcel viesť alebo nám chcel povedať: „O dva dni je prikázaný mariánsky sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Keď mňa, Mikuláša, máte v úcte, ja Mikuláš vám hovorím: uctievajte Matku Božiu, Pannu Máriu!“ Táto svätyňa je gréckokatolícka a chvála Pánu Bohu, prichádzajú tam veľké zástupy ľudí.
Možno by som mohol spomenúť niečo aj z pravoslávneho prostredia, pretože v Pravoslávnej cirkvi má svätý Mikuláš obrovskú úctu. Teda ešte príklad z bývalého Sovietskeho zväzu z roku 1956, kde žila zbožná matka a jej 18 ročná dcéra Zoja. Mladé dievča na Silvestra 31. decembra 1956, ale podľa Juliánskeho kalendára, sa blížili Vianoce a podľa pravoslávneho zvyku to bolo obdobie veľkého pôstu, si vtedy zorganizovalo „párty“, povedané dnešnými slovami, na ktoré malo prísť okrem jej snúbenca ešte ďalších šesť párov a malo sa tancovať. Ale keď jej snúbenec neprišiel a ona nemala s kým tancovať, zložila zo steny ikonu svätého Mikuláša divotvorcu a povedala: „Vezmem si tohto Mikuláša a pôjdem si s ním zatancovať. Keďže ju odhovárali od tohoto priam výsmešného činu, povedala: „Ak Boh existuje, nech ma potrestá!“ Začala tancovať s touto ikonou v ruke, no zrazu sa strhol veľký hluk, víchor, oslepujúce svetlo, všetci zostali prestrašení, až ona zostala stáť nehybne, ako mramor, akoby „pribetónovaná“ k podlahe. Privolaní lekári jej nemohli ani pichnúť injekciu, pretože ihla sa ohla, nemohla vniknúť pod kožu, ktorá bola stvrdnutá. Nohy boli ako pribité k podlahe. Takto zostala štyri mesiace „prikutá“ k zemi. Ozývali sa jej výkriky, sem-tam prosby a modlitby; nemohli jej vziať z rúk ani ikonu. V deň Božieho narodenia prišiel do domu otec Serafín. Modlil sa a požehnal celú izbu. Potom mohol vziať ikonu zo Zoiných rúk a povedal: „Teraz musíme čakať na znamenie na Veľkú noc.“ Celý príbeh končí po štyroch mesiacoch, keď prichádza trikrát starček, ktorého polícia, ktorá strážila tento dom ‒ lebo zvesť o tejto udalosti sa veľmi rozšírila ‒ na trikrát nechcela pustiť. Teda až na tretíkrát ho pustila do domu a starček jej vlastne znova vrátil život. Keď sa už policajtom zdalo, že je tam veľmi dlho, že ho idú vyhnať, tak ho nenašli. Jednoducho prišli na to, že Mikuláš vstúpil do deja tejto udalosti. Ona sama vydala potom svedectvo o potrebe modlitby. Veľmi skrátene som prerozprával tento príbeh, ktorý hovorí o tom, že môžeme mať všelijaké pohľady. Môžeme mať v rámci tradície aj úctu k svätému Mikulášovi, môžeme mať dar poznania. Ale nemusí to absolútne súvisieť s darom nábožnosti, ktorý je tak veľmi potrebný.
Milí bratia a sestry, naozaj ďakujme Pánu Bohu za mnohé veci, ktoré nám zjavil, ktoré sme mohli spoznať, o ktorých sme sa mohli dozvedieť. Áno, v Roku sviatostí krstu, birmovania a hľadania Boha sme práve o týchto veciach chceli hovoriť. Každý mal možnosť sa oboznamovať s touto témou. Povzbudzoval som kňazov, katechétov, animátorov; kde a ako sa to uskutočňovalo, to viete vy. Ale tieto katechézy sú stále k dispozícii. Všetkých zaangažovaných i doteraz neprebudených pozývam k spoločnému prežívaniu aj budúceho roku (2024), ktorého úmysel bude: „Aby sme ako veriaci ľudia prinášali ovocie Ducha Svätého a s ním pokoj a Božie požehnanie do našich vzťahov“.
Prečo znova spolupracovať s Duchom Svätým? No slová svätého Jána Vianneya ktoré som citoval, boli veľmi vážne. Slová svätého Pavla o ovocí Ducha Svätého (porov. Gal 5, 22-23) sú tiež nesmierne vážne, hovoria o tom, aké veľké dary nám dáva Duch Svätý! Už teraz sa teším na naše budúce stretávania, či už tu v chráme alebo prostredníctvom rádiových vĺn nášho katolíckeho Rádia Lumen. Ďakujem za váš záujem. Katechézy budú aj budúci rok znova ponúkané na našej stránke. Začneme hneď prvým dňom nového roka o 10.00 h tiež na Rádiu Lumen. Zaprajme si veľa radosti z nášho spoločného stretávania a modlievajme sa za Božie požehnanie všetkého toho, čo chceme aj naďalej rozsievať. Amen.